Kadekto na otázku, kedy bude dobre, odpovedá, že dobre už bolo, a tým zažehnáva môj optimizmus. Ja si ale napriek tomu myslím, že aj zle už bolo. Aj v Košiciach. Požiare, zemetrasenia, vojny, záplavy, povstania, víchrice, epidémie, devalvácie, svokry…

Najničivejšie a najčastejšie boli požiare a vojny. Už v 14. storočí vyhoreli Košice, vrátane Kostola sv. Alžbety, ktorý stál na mieste Dómu. Aj preto postavili kostol väčší a novší na tom istom mieste. A to bol iba jeden z väčších požiarov, ktoré ako keby boli predohrou pre ten najväčší v meste vôbec. Nešťastného 13. apríla 1556 večer začalo horieť. V priebehu niekoľkých hodín vyhoreli skoro celé Košice a, žiaľ, aj to najcennejšie: & Dóm, & Kaplnka sv. Michala, & Urbanova veža, radnica, kostoly, kláštory, hradby najmä na juhu a západe. Vďaka pomoci panovníka a spriateleným susedným župám sa mesto pozviechalo, čoho symbolom je & zvon Urban pred rovnomennou Urbanovou vežou, ktorý odliali zo zvonov roztopených požiarom. Chudák zvon ešte vtedy netušil, že po požiari sa zrodil a aj v požiari skončí.

Zhruba o storočie neskôr 22. augusta 1674 to v Košiciach poriadne zaburácalo. Vybuchlo asi 30 ton pušného prachu a zhorelo vraj 50 vojakov, toľko isto civilov a 250 domov. Iné väčšie požiare boli v r. 1775 a 1846, no ťažké chvíle zažívalo mesto častejšie, napríklad, keď bol nepriateľ pred bránami a pálil na Košice. Najhoršie z toho vyšli, tí, čo bývali pred mestskými hradbami, lebo im všetko zdemolovali ako prvým. To sa stalo v 15. storočí dvakrát, keď hradby zadržali poľské vojská Jána Alberta, a v 17., keď mesto obliehali kuruci. Veľkou výhrou pre Košice neboli ani protivládne, čiže vtedy protihabsburské, povstania alebo katolícko-protestantské trenice, ktoré majú na svedomí aj krvavý masaker troch košických, a teraz už preto svätých, mučeníkov. Na mieste, kde boli umučení, stojí & premonštrátsky kostol.

Za všetky zatiaľ spomenuté udalosti si môžeme sami, respektíve slobodná vôľa niektorých z nás. No existujú aj pohromy, ktoré sa pripisujú prírode alebo Bohu ako trest Boží (čo u niekoho môže byť aj to isté). V Košiciach to boli dve zemetrasenia (1676 a 1834), to druhé bolo také silné, že zvon v hodinách veže Dómu zaznel 5-krát, ďalej povodne (1813, 1845) či víchrica (1875), ale najmä morové epidémie (1707 - 1711 a 1849). Tým, čo prežili tú prvú, vďačíme za súsošie & morového stĺpa.

Potomkovia "homo sapiensov" sa však nepoučili ani v 20. storočí a katastrofy si väčšinou spôsobovali sami.

Vo štvrtok 26. júna 1941 o jednej poobede prileteli 300 km/h rýchlosťou od juhovýchodu 3 zatiaľ neznáme dvojmotorové bombardéry bez označenia. 29 bômb ruskej výroby dopadlo na centrum medzi Hradbovou a Braniskovou ulicou, resp. Karpatskou. Až 5 bômb trafilo do budovy hlavnej pošty, ktorá bola pravdepodobne aj cieľom. Keďže bombardovanie nikto nečakal, bolo usmrtených až 29 ľudí (z toho 21 civilistov). Výbuch zranil aj niekoľkých poštárov vykladajúcich balíky z auta. Jednému z nich dokonca odtrhlo hlavu a takto s balíkom prešiel ešte tri kroky. Šoféra podtlak vysal z kabíny auta a hodil ho do stredu krátera explózie. Doteraz sa nevie, kto rozkaz vydal ani kto ho vykonal. Na druhý deň však Maďarsko, ktorému Košice vtedy patrili, vyhlásilo vojnu Sovietskemu zväzu.

Aj ďalšie masakre sa stihli odohrať ešte počas vojny. V máji a júni 1944 bolo piatimi transportmi odvezených z Košíc 15 707 Židov. Tých, ktorých chytili po poslednom transporte, zavreli v Košiciach do špeciálne upraveného vagóna, ktorý bol prerobený na plynovú komoru. Do Košíc sa ich vrátilo len 400. Transportom velil šéf dočasného geta, zriadeného v tehelni, Dr. Ladislav Csatári, ktorý sa po vojne stratil v Južnej Amerike a potom žil v Kanade. Tam ho iba nedávno zadržali.

Košická skupina maďarských fašistov, tzv. Nyilassiovcov, poslala do polovice januára 1945 do koncentrákov 1200 ľudí a beštiálne popravila 530. Ani keď už bola vojna rozhodnutá, nedali si pokoj. 5. januára 1945 na stromy a kandelábre Hlavnej ulice pri bývalom konzervatóriu (kde teraz visí pamätná tabuľa), obesili 12 ľudí. A dokonca ešte 2 dni pred oslobodením Košíc zastrelili pri Ťahanovskom tuneli 17 Košičanov.

Viac ako štyri desiatky rokov bol pokoj, ale veľmi relatívny, lebo bol socializmus. Aj ten mal svoje obete, a tie zase majú svoju pripomienku na Hlavnej ulici 64. Aby sa socializmu náhodou nepodarilo dostať ľudskú tvár, o to sa postarali aj v Košiciach tanky piatich bratských štátov Varšavskej zmluvy. A aj keď sa nekládol priamy, tobôž nie ozbrojený odpor, zastrelených bolo 6 ľudí. Ich zoznam je na pamätnej tabuli na terajšej Dexia banke (vtedajšom Tuzexe). Zranených bolo ďalších 57. Posledné dve spomenuté tabule mohli byť inštalované, samozrejme, až po nežnej revolúcii (1989).

Odvtedy boli Košičania vo vážnom ohrození len raz, a to v piatok 27. októbra 1995, keď vo Východoslovenských železiarňach vybuchlo potrubie vysokopecného plynu. Do ovzdušia sa dostal jedovatý oxid uhoľnatý. Nasledujúcu noc bola evakuovaná blízka obec Veľká Ida s vyše 2 a pol tisíc obyvateľmi. Verejnosť sa však o nešťastí dozvedela až v sobotu. Na udusenie plynom zomrelo v areáli železiarní 11 ľudí a 121 bolo hospitalizovaných. Nebolo ich našťastie viac, lebo mimoriadne vtedy zavládlo bezvetrie a potom sa mrak pohol na severovýchod a rozptýlil sa.

Ak sa má človek z histórie aspoň trochu poučiť, mal by vedieť aj o týchto jej najkrušnejších momentoch. Potom by už malo byť ľahšie predvídať ich a vyhnúť sa im. No väčšinou to tak nie je. Tento dejinný a ľudstvu blízky paradox, žiaľ, neplatí len v Košiciach.