(úryvok z rigoróznej práce Milana Kolcuna, autor zozbieral materiál počas svojho pobytu na Kube v r. 1998-1999)

Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2001

V Európe veľa nepočuť o Kube, veľa sa o nej nepíše a spravodajstvo (aspoň na Slovensku) neposkytuje dostatok informácií o tejto krajine. Obraz tejto krajiny, budovaný médiami vo vedomí ľudí, je viac negatívny ako pozitívny, je často prezentovaný veľmi povrchne a všíma si iba zaujímavé či pikantné stránky len zriedka sa pokúšajúc o hlbší záber a takmer nikdy o viacfarebné hodnotenie, hoci takmer všetky rozhlasové i televízne stanice a tlačové kancelárie chcú byť nezávislé alebo to aspoň predstierajú.

V snahe podať širšiu základnú a zároveň menej čierno-bielu charakteristiku krajiny a prelomiť bariéru niektorých klišé o Kube, uvádzame nasledujúce základné, ale nie všeobecne známe, fakty o politickom, ekonomickom, spoločenskom a kultúrnom živote Kuby v devädesiatych rokoch minulého storočia.

Podľa svojej ústavy je Kuba socialistickou krajinou 1 bez politického pluralizmu, hoci zmienky o marxizme-leninizme boli z kubánskej ústavy vyňaté v roku 1991. Napriek najvyššiemu zákonu - ústave, mnohé zákony deväťdesiatych rokov už majú početné kapitalistické črty (napr. Zákon o zahraničných investíciach z roku 1995). Je to dôsledok ekonomickej a politickej situácie, ktorou krajina stále prechádza a ktorá má dokonca aj oficiálny názov definovaný a uvedený do praxe najvyšším predstaviteľom krajiny Fidelom Castrom: zvláštne obdobie. 2

Prvým náznakom zmeny v rámci budovania rozvinutej socialistickej spoločnosti bola návšteva tvorcu politiky prestavby Michaila Sergejeviča Gorbačova na Kube v roku 1989. Po rokovaniach medzi Castrom a Gorbačovom Castro oficiálne vyhlásil, že ak by aj socialistický tábor nepokračoval v nastúpenej ceste, Kuba bude. Zvláštne obdobie ako také sa začalo v auguste roku 1990 a bolo reakciou na pád socializmu vo východnej Európe. Pôvodne malo trvať iba 5 rokov, ale napokon ho Fidel Castro oficiálne prehlásil za ukončené až koncom roku 2 000.

Je viac potrebné uviesť, že ekonomická stránka zavedenia zvláštneho obdobia bola ešte dôležitejšia ako politická, čo priamo súviselo s rozpadom Rady vzájomnej hospodárskej pomoci v roku 1990. O dva roky neskôr sa rozpadol aj Sovietsky zväz, a to znamenalo pre Kubu takmer úplne zastavenie ekonomickej pomoci z tejto krajiny. Tento lacný import často označovaný ako internacionálna pomoc reprezentoval viac ako 80% ekonomických prostriedkov Kuby.

„V roku 1993 kubánske hospodárstvo upadlo o viac ako 34% v porovnaní s rokom 1989. Celková produkcia cukrovej trstiny v roku 1995 bola najnižšia od víťazstva revolúcie v roku 1959 (čiže za posledných 36 rokov). Nedostatok elektrickej energie paralyzoval veľkú časť života krajiny a dotkol sa verejnosti nielen častými výpadkami prúdu, ale aj redukciou televíznych programov, divadelných a filmových predstavení ako aj ďalších kultúrnych podujatí. Mnohé podniky, továrne a ďalšie výrobné centrá i strediská služieb sa zatvárali alebo znižovali produkciu, v dôsledku čoho prišlo o prácu viac ako 100 tisíc robotníkov. Vytvoril sa vážny deficit liekov, školských pomôcok atď. Bolo nevyhnutné obmedziť aj vydávanie a náklad novín, časopisov, kníh i ďalších publikácií.“ 3

Hoci životná úroveň obyvateľstva stále klesala, a to až tak že väčšina Kubáncov si myslela, že v rokoch 1992 – 1993 neprežijú, kubánska vláda sa rozhodla pokračovať v tzv. nastúpenej ceste. V tomto duchu sa vyjadril Fidel Castro na IV. zjazde Komunistickej strany Kuby v októbri 1991.

Ekonomická situácia Kuby sa zhoršila aj kvôli uvedeniu do platnosti niektorých zákonov schválených Spojenými štátmi americkými. Boli to: Zákon o demokracii na Kube (1992) známy podľa svojho navrhovateľa aj ako Torichelliho zákon a Zákon o slobode a demokratickej kubánskej solidarite (1996) známy ako Helms - Burtonov zákon. Tieto zákony mali za cieľ prostredníctvom hospodárskeho embarga oslabiť kubánsku ekonomiku v dôsledku čoho by sa mal zmeniť kubánsky vládny systém a následne by sa mohli reštituovať majetky kubánskych emigrantov. „Dosiahnuť, aby kubánsky ľud bol dostatočne hladujúci nato, aby sa rozzúril a zbavil sa Fidela Castra.“ 4

Torichelliho zákonom Kongres USA dokonca ešte embargo proti Kube sprísnil a to tak, že ho rozšíril aj na tretie krajiny, ktorých obchodníci a lode môžu byť vystavené represáliam severoamerického ministerstva financií a obchodu, ak sú podozrivé z investovania alebo obchodných či finančných transakcií s Kubou. 5 Kvôli tomu na kubánskom trhu nie je žiaden tovar zo Spojených štátov amerických, a ak sa aj sporadicky objaví, tak je dovezený nepriamo cez inú krajinu a vlastne ilegálne.

Na druhej strane je americké embargo veľmi vhodnou oficiálnou výhovorkou na všetko zlé, čím trpí krajina. Castrov režim ju často využíva na ospravedlnenie nevýhod socializmu, ba embargo sa už stalo permanentným zdôvodnením akýchkoľvek nedostatkov a chýb.

Je však evidentné, že tendencia kubánskej ekonomiky smeruje stále viac ku kapitalizmu, čo podporujú aj nasledujúce prijaté opatrenia:

• V roku 1993 bolo povolené obyvateľstvu mať vo vlastníctve americké doláre a voľne nimi disponovať. Dovtedy bolo vlastníctvo tejto meny trestné.
• Následne sa vytvorila sieť obchodov, ktoré prijímajú platby iba v devízach. (Napr. v roku 1996 zaznamenala táto sieť obchodov tržbu až 640 miliónov dolárov a každým rokom toto číslo rastie).
• Bolo povolené drobné podnikanie. (To je však daňovo vysoko zaťažené a pod dôkladnou a prísnou kontrolou).
• Časť úrodnej pôdy sa rozdelila rodinám, ktoré prejavili záujem hospodáriť na nej.
• Hlavnou prioritou štátu sa stal rozvoj a podpora cestovného ruchu.

Toto všetko viedlo k miernemu ekonomickému oživeniu krajiny už v roku 1994 (v porovnaní s rokom 1993), ktoré sa každým ďalším rokom ešte viac zvyšovalo a zvyšuje. V dôsledku toho kubánska mena revalvovala do roku 1998 sedemnásobne, a to bez akejkoľvek pomoci Medzinárodnej banky či Medzinárodného menového fondu. Koncom 90-tych rokov bol hrubý domáci produkt 1 700 amerických dolárov na jedného obyvateľa a má stále stúpajúcu tendenciu.

Mnohé z paralyzovaných tovární opäť začali vyrábať aj napriek tomu, že ústredným problémom kubánského hospodárstva bol finančný deficit. 7 S pomocou zahraničného financovania sa opäť rozbehla produkcia cukrovej trstiny, tabaku, ryže a iných plodín. 8

Postavili sa stovky hotelov, aby ponúkli svoje služby turistom. Tí majú aj výhodu vstupu do obchodov bez čakania v rade ako aj možnosť využívať špeciálne druhy dopravy určené iba im. Za tú istú službu často platia turisti v pomere jeden dolár ku Kubáncom, ktorí platia jedno peso, čo podľa peňažného kurzu v roku 2000: 1 dolár = 21 pesos, 21-násobne finančne znevýhodňuje turistu oproti Kubáncovi. Napriek tomu má Kuba u turistov stále povesť dosť lacnej krajiny.

Prostredníctvom podpory rozvoja cestovného ruchu, vytvárania stále lepších podmienok pre turistov, ako aj vďaka relatívne nízkym cenám sa Kuba vracia k svojej povesti najobľúbenejšej karibskej destinácie, ktorú mala až do šesťdesiatych rokov minulého storočia.

Podľa štatistík turisti, ktorí navštevujú Kubu sú najmä z

Talianska, Kanady a Španielska. Pláž Varadero je najväčšou plážou v celom Karibiku vôbec. Kuba však priťahuje návštevníkov aj svojím vlhkým subtropickým podnebím, širokými možnosťami potápania a podmorskej archeológie (viac ako tisíc vrakov potopených lodí je práve pri jej brehoch), pamätnými miestami kde žil i tvoril americký spisovateľ Ernest Hemingway a v neposlednom rade i atraktívnou históriu jej socialistickej revolúcie. Počet turistov sa každým rokom zvyšuje. V roku 2000 ich počet dosiahol 2 milióny. Je predpoklad, že do konca roku 2001 ich bude ešte viac vďaka novým, liberálnejším podmienkam vycestovania pre občanov USA zo strany americkej vlády.

Tieto čísla by boli určite ešte vyššie aj v devädesiatych rokoch keby nebol existoval Helms-Burtonov zákon, ktorý ukladal pokutu až do výšky 250 tisíc dolárov eventuálne desať rokov väzenia pre občanov USA, ktorí navštívili Kubu na vlastnú päsť t.j. bez vládneho povolenia USA. Je to ironické a paradoxné, veď sloboda cestovania patrí medzi základné slobody v demokratických štátoch a dovtedy to boli vždy totalitné režimy, ktoré obmedzovali možnosť cestovať u svojich občanov.

Každopádne však cestovný ruch pre Kubu znamená druhý najväčší zdroj tvrdej meny hneď po príjmoch z cukrovej trstiny. Napr. v roku 1995 bol príjem v oblasti cestovného ruchu 1 miliarda dolárov.

Znovuobnovenie cestovného ruchu v takom veľkom meradle spolu s jeho raketovým nárastom je fenomén, ktorý radikálne zmenil kubánske obyvateľstvo. Väčšina pracovnej sily má záujem pracovať v tomto odvetví. Najdôležitejším dôvodom pre to je tringelt v tvrdej mene, ktoré aj jednorazovo môže prevýšiť základnú mesačnú mzdu. No pracovníci v cestovnom ruchu využívajú i ďalšie výhody. Majú k dispozícií aj autá a takisto poberajú zvýšené dávky na kozmetiku, ošatné či benzín, v porovnaní s pracovníkmi v obchodoch, v ktorých sa predáva za národnú menu - peso.

Kvôli tomu sa veľká časť obyvateľstva, obzvlášť mladí, húževnato učia angličtinu.

Ostatní, ktorí nemajú možnosť pracovať v cestovnom ruchu a chcú si trochu prilepšiť či aspoň prežiť, podieľajú sa na novom fenoméne zvanom jineterismo. Jineterovia sa už stali bežnou súčasťou kubánskych ulíc, a to na miestach kam chodievajú turisti. Ponúkajú im všetky typy „služieb“. Najčastejšie sa ponúkajú ako platení sprievodcovia, ponúkajú súkromné autá na odvoz, svoje domy na prenájom, predávajú najlepšie cigary na svete, chcú turistu zaviesť do súkromných reštaurácií, od ktorých dostanú následne zato províziu, alebo ponúkajú aj dievčatá zvané jinetery, ktoré sú väčšinou vlastne prostitútky.

„Prostitúcia vo väčšom a neprehliadnuteľnom meradle sa znovu objavila zároveň s krízou začiatkom devädesiatych rokov, potom čo bola vykorenená kubánskou revolúciou“ 13. Je vlastne jedným z alternatívnych spôsobov ako zostať v kontakte s malým svetom blahobytu na Kube, prípadne vedie k početným manželstvám s cudzincami ako relatívne najjednoduchšieho spôsobu emigrácie z krajiny.

Kubánska vláda v snahe vyhnúť sa sexuálnej turistike schválila zákony proti jineterizmu, ktoré však jednak nie sú postačujúce, ale najmä sú nedemokratické, lebo porušujú základné právo na spolčovanie. Tak napríklad podľa tohto zákona Kubánka nesmie sedieť v parku s cudzincom, dokonca ani vstupovať s ním do reštaurácií či diskoték, pokiaľ nie sú zosobášení.

Sklamanie zapríčinené zhoršením životnej úrovne má za následok rapídny nárast emigrácie. Okrem permanentnej emigrácie, legálnej avšak regulovanej a kontrolovanej, najmä smerom na Miami, do Mexika, Argentíny, Španielska, Francúzska, Nemecka, Anglicka atď., si v roku 1994 približne 35 tisíc Kubáncov skonštruovalo primitívne až nebezpečné plavidlá, na ktorých sa chceli dostať k pobrežiu Spojených štátov amerických vzdialenom 90 míľ alebo 120 km, a to často bez základných znalostí z meteorológie či navigácie. Podľa odhadov tisíce ľudí tak zahynuli v dôsledku dehydratácie, vyčerpania alebo rukami kriminálnikov či ako obete žralokov. 14

Tejto emigračnej vlne predchádzali aj ďalšie podnety. USA krátko predtým oznámili zámer prijať všetkých emigrantov z Kuby. Následne aj kubánska vláda deklarovala, že kto si želá opustiť krajinu, môže to slobodne urobiť. Po istom čase, keď sa radikálne množili straty na ľudských životoch, boli nútení o tejto veci rokovať predstavitelia ministerstiev zahraničných vecí oboch krajín. Na základe novoprijatej Migračnej zmluvy z 2. mája 1995 sa eliminovala živelná emigrácia v improvizovaných lodičkách (tzv. balceros). Tých, ktorých prichytili po tomto termíne začali sústreďovať na námornú základňu USA Guantánamo, ktorá sa však nachádza na území Kuby.

V súlade s ďalšou zmluvou môže legálne opustiť Kubu 20 tisíc jej obyvateľov ročne. V tomto množstve nie sú pritom ešte zahrnutí príbuzní už emigrovaných, ďalej tí, ktorých vybralo Oddelenie záujmov USA so sídlom v Havane i víťazi emigračných lotérií. Všetky tieto spôsoby umožňujú Spojeným štátom americkým preferovať vyštudovaných profesionálov a takisto osoby bez deliktov. Kvôli takýmto emigrantom boli už obnovené priame lety z Kuby na Miami ako aj nepriame cez Cancun v Mexiku.

Odhadovaný aktuálny počet Kubáncov, ktorí žijú v USA (drvivá väčšina na Miami a Floride) je 1 500 000, pričom len polovica z nich prišla z Kuby, ostatní sa už narodili v USA. Niektorí z nich vedia iba po španielsky, ale omnoho viac je rozšírený bilingvizmus (španielčina - angličtina). Veľká väčšina z nich si chráni svoju identitu, tvoria a prezentujú kubánske umelecké diela, filmy, tancujú na tú istú hudbu (najznámejšou speváčkou spomedzi nich je Gloria Estefan, slávna na celkom svete), majú svoje noviny (napr. El Nuevo Herald je španielskou prílohou denníka Miami Herald), televízne programy i rádiá. Sedemnásť rozhlasových staníc vysiela z USA aj pre Kubu. Najznámejšie z nich sú Rádio Martí a Rádio Camillo Cienfuegos. Sú financované Kubánsko-americkou nadáciou a Kongresom USA. 17

Podľa príčiny emigrácie možno rozlíšiť emigrantov politických (väčšina z nich opustila Kubu v 60-tych a 80-tych rokoch, napr. tzv. Marielsky exodus v apríli 1980, keď odišlo až 125 tisíc Kubáncov 18 - kvôli počtu emigrantov a predovšetkým umelcov medzi nimi, používa sa aj termín: marielska generácia.) 19 a emigrantov ekonomických, ktorí opustili Kubu najmä počas zvláštneho obdobia.

Aj keď sa to nezdá respektíve oficiálne neuznáva, kubánska emigrácia výrazne vplýva na život Kuby. Dôvody sú nasledovné: veľkosť komunity, jej umiestnenie za politickými hranicami jedinej supermocnosti sveta, jej nástojčivé sebaurčovanie ako skupiny emigrantov, zemepisná blízkosť i jej relatívna ekonomická prosperita. 20

Kým kubánski emigranti fungovali predtým ako jednoduchý nástroj politiky USA, dnes už pomáhajú túto politiku formovať. Behom desaťročí kubánskej prítomnosti v USA sa jej vplyv zvyšoval a v súčasnosti už predstavuje kubánska komunita najväčšiu silu spomedzi ostatných komunít aj preto, že má niekoľkých predstaviteľov v kongrese USA (napr. kongresmeni Ileana Ross-Lehtinenová a Lincoln Díaz Balart, ktorý je švagrom Fidela Castra.)

Obrovský vplyv kubánskej komunity, ktorá pritom predstavuje menej než 1% obyvateľstva USA, sa demonštroval aj pri ostatných prezidentských voľbách v roku 2000, keď o novom prezidentovi sa rozhodovalo prepočítavaním hlasov v dištrikte Miami, kde 70% obyvateľstva je kubánskeho pôvodu.

Medzi emigrantmi možno rozlíšiť dva politické prúdy. Prvý je pravicový, ktorý reprezentuje väčšinu a je financovaný Kubánsko-americkou nadáciou (jej bývalým predsedom je Jorge Mas Canosa) a nadáciou Valladares (predseda Armando Valladares), ktoré sa stali hlavnými kanálmi na politické donácie kubánsko-americkej komunity. Z politického hťadiska „pravičiari“ podporujú súčasnú politiku USA založenú na neudržiavaní diplomatických či obchodných kontaktov s Kubou. Sú za pritvrdenie obchodného embarga a schvaľujú vojenské akcie exilu proti Kube. 21

Druhý prúd by sme mohli nazvať centristickým. Reprezentuje ich Kubánsky výbor pre demokraciu, Kubánska zmena (Eloya Gutiereza Menoya) i ďalší ako napr. Magda Montielová. Títo podporujú medzivládny dialóg, zjednotenie rodín a právo cestovať. Nemajú veľa finančných prostriedkov, a preto aj takmer nijaký vplyv. 22

Kubánska emigrácia sa modifikuje aj generačne. Starší, ktorí odišli z Kuby zamlada, si stále udržiavajú svoje tradície, manifestujú svojú „kubánskosť“ (cubanismo) v používaní jazyka ako znaku svojej identity, ako aj v umení, histórií a literatúre (viď literárne časopisy: Nueva Generacion, Areíto, Jóven Cuba y Krisis). 23 Príkladom môže byť výstava Kuba - USA: The First Generation, ktorá mala vernisáž v roku 1991 v Múzeu súčasného umenia v Chicagu. 24

Deti narodené už v exile používajú omnoho viac angličtinu. Ich „kubánskosť“ spočíva už iba v životnom štýle, v rodinnom prostredí a v určitých aspektoch kultúry, ako hudba alebo jedlo. Omnoho menej sa prejavuje v umení a takmer vôbec nie v literatúre. Taktiež už ide o generáciu, ktorá sa menej zaujíma o kubánsku problematiku.

Kubánska vláda učinila prvé kroky k normalizácii vzťahov s emigrantmi, keď zorganizovala prvú konferenciu Národ a emigrácia v apríli 1994, na ktorej sa zúčastnilo 221 emigrantov z 30-tich krajín. Zásadným krokom bolo vytvorenie Oddelenia pre záležitosti Kubáncov v zahraničí pri Ministerstve zahraničných vecí Kuby. 26

Všeobecná liberalizácia v politike na Kube sa premieta aj do umenia, kultúry a médií. Umelci majú stále väčšiu slobodu tvorivosti hoci pretrváva cenzúra. Zvyšuje sa vplyv americkej a západoeurópskej kultúry, ku ktorej bol predtým prístup prísne limitovaný. Umenie manifestuje stále viac kapitalistické vplyvy, ako aj kritiku systému a jeho nedostatkov. V kinách sa premietajú vo veľkej väčšine filmy americkej produkcie, často bez umeleckej hodnoty (akčné, bojové, thrillery a tolerované i keď stále zakázané sú erotické filmy.)

Na druhej strane sa kultúra obohacuje o témy, ktoré boli predtým tabuizované (emigrácia, erotika, religiozita). Pritom je stále podporovaná štátom a vďaka tomu aj prístupná všetkému ľudu.

Aj náboženstvo pomaly ale isto vstupuje do kubánskej spoločnosti. Stúpa počet tých, ktorí chodia do kostola, a to nielen v rámci katolíckej cirkvy, ktorej náboženské vyznanie medzi Kubáncami prevláda. Podľa štatistík je na Kube viac ako 70% katolíkov, 10% protestantov, 2% vyznávajú santeriu (druh afrokatolíckeho náboženstva), 2% sú slobodomurári a 16% obyvateľstva je bez vyznania. Je pozoruhodné, že väčšina Kubáncov má skúsenosť s viac ako jedným náboženstvom a často vyznávajú naraz oboje, najrozšírenejšia je pritom kombinácia kresťanstva a santerie. Preto je aj obyvateľstvo vo všeobecnosti tolerantné a otvorené novým tendenciám ekumenizmu. (Pre Európana môže byť nesmierne zaujímavá a obohacujúca práve santeria, ktorá spája černošský naturel s kresťanskými prvkami vo veľmi svojbytnom náboženstve.)

Ekumenizmus iniciuje na Kube organizácia Pastori za mier v spolupráci s kanadskými veriacimi. Kubánska katolícka cirkev má tiež veľa kontaktov s ďalšími krajinami, najmä s Mexikom a Argentínou. Pre kubánských veriacich bolo prelomovým rozhodnutie Komunistickej strany Kuby z roku 1993 o povolení veriacim stať sa členmi jedinej kubánskej strany a pre komunistov zasa rozhodnutie, že i oni môžu slobodne praktizovať náboženstvo.

Ďalším príspevkom k znovuobnoveniu obrazu cirkvy na Kube bola pápežová návšteva na Kube 21. - 25. januára 1998, čo bolo zároveň po prvýkrát v histórii tohto ostrova. Už aj kvôli autorite Jeho Svätosti a pri príležitosti jeho blížiacej sa návštevy bol 25. december 1997 vyhlásený za voľný deň a od roku 1998 bol 25. december vyhlásený za sviatok a deň pracovného pokoja po tom, čo sviatky Vianoc boli počas 38 rokov ignorované. (Oficiálne boli zrušené kvôli kolidovaniu ich termínu so začiatkom zberu cukrovej trstiny, lebo pracovné nasadenie vraj nedovoľovalo ani jeden deň voľna).

Popri iniciovaní týchto pozitívnych zmien smerom k demokracii, udržiavajú sa najdôležitejšie a najhumánnejšie výdobytky socializmu, čo je pýchou kubánskeho ľudu. Zdravotné zabezpečenie a školské vzdelanie zostávajú úplne bezplatné. Napriek hlbokej hospodárskej kríze sa nezatvorila ani jedna poliklinika či nemocnica, ani jedna škola či škôlka. Lekári veľmi často nemajú dostatočné vybavenie a lieky, avšak ich počet stále rastie. Priemerná dĺžka života na Kube - 76 rokov, je najvyššia spomedzi krajín tretieho sveta a má stále stúpajúcu tendenciu. „Kuba je krajina s najnižším počtom pacientov na jedného lekára (174), žiakov na jedného učiteľa (13) a má najviac učiteľov telesnej výchovy na svete v prepočte na počet žiakov. Má najnižšiu mieru detskej úmrtnosti spomedzi všetkých krajín tretieho sveta. Niet tu analfabetov a je veľmi zriedkavé, aby niekto nemal vychodených 6 tried.“ 27 (Na Kube sa u odborníkov liečili aj mediálne známe osobnosti ako Alain Deloin, Julio Iglesias či Diego Maradona).

Kuba je uznávaná ako vzor pre utláčaných ľudí v mnohých častiach sveta, najmä však v Latinskej Amerike, Afrike a koloniálnych ostrovoch Karibiku. Svojím postojom a nastúpením vlastnej cesty reprezentuje spôsob ako si udržať suverenitu napriek početným pokusom odviesť ju od cieľa. (V roku 1991 navštívil Kubu Nelson Mandela, aby sa jej poďakoval za boj proti apartheidu, keď Kuba predtým poslala svoje vojenské odiely do Angoly a Etiópie.)

V súčasnosti má Kuba z politického hľadiska postupne stále lepšiu povesť aj medzi latinskoamerickými krajinami. Tak isto sa významne zlepšili najmä jej vzťahy so Španielskom a Talianskom. Kuba svojou zahraničnou a inými aktivitami priťahuje pozornosť na krajiny Latinskej Ameriky. Krajina príjima medzinárodnú humanitnú pomoc a na druhej strane ju aj poskytuje. (Napr. po hurikáne Mitch v roku 1998 stovky lekárov odišli poskytnúť svoje služby do Hondurasu, ďalšie skupiny lekárov pomáhajú v Južnej Afrike, Kuba anulovala medzištátny dlh Hondurasu a Nikaraguy voči nej hneď po postihnutí týchto krajín hurikánom.) Na Kube sa organizujú početné konferencie, stretnutia a festivaly medzinárodného dosahu. (Napr. Medzinárodný festival mládeže a študentstva v roku 1997, Ekonomický kongres o globalizácií v roku 1999).

Ak zoberieme do úvahy horeuvedené fakty Kuba je doslova výnimočnou krajinou a má právo byť hrdá na seba. Aj preto režim tak nepochopiteľný pre nezainteresovaných, ktorí tam nežijú, prežíva.

Kubánsky ľud, respektíve časť z neho, iba raz otvorene protestoval proti tomuto režimu. Bolo to 5. augusta 1994. S ľuďmi na ulici začal onedlho diskutovať sám Fidel Castro. Ako vždy preukázal svoju charizmu. Jeho umenie rétoriky, dobrá pamäť, dokonalá kozmopolitná vízia, pozornosť venovaná chudobným ľuďom, ale i moc koncentrovaná v jeho rukách v kombinácií so socialistickými ideami sú zrejme kľúčom jeho úspechu konzervovania moci. Pre kubánsky ľud však zároveň stelesňuje to, že vydržali viac ako 4 desaťročia agresií, ekonomickej a ideologickej blokády zo strany najsilnejšiej a najbohatšej imperialistickej mocnosti aká kedy existovala v dejinách sveta. 28

Rovnako systém Národnej revolučnej polície, Tajnej polície i štátne bezpečnostné orgány zjednotené z Výborov obrany revolúcie a ostatných politických a masových organizácií ako Federácia kubánskych žien alebo Únia mladých komunistov monitorujú správanie sa ľudí v každej štvrti. Svoj podiel na udržaní status quo má aj rozšírenie propagandy a svetonázorovej agitácie, ktorá udržiava ľudí v stave permanentnej revolúcie heslami typu: Nech navždy žije revolúcia! Socializmus alebo smrť! Vlasť alebo smrť! Zvíťazíme! Vždy až po víťazstvo! Rodíme sa, aby sme víťazili a nie aby nad nami víťazili! Zomrieť za vlasť znamená žiť! Hlavný veliteľ, prikážte!, atď.

Na druhej strane tento druh systému garantuje, že na Kube niet klasických mafií, iba minimálny výskyt drog a kriminalita je veľmi nízka. (Preventívne tu pôsobia aj vysoké tresty delikventom, ktoré sú v prípade ublíženia cudzincovi ešte zdvojnásobené).

K tomu, že súčasný systém na Kube pretrváva, prispieva aj geografická situácia Kuby, čiže fakt, že Kuba je ostrovom, a teda je izolovaná do istej miery od zahraničných vplyvov. Bežní Kubánci majú možnosť cestovať zredukovanú na pozvania priateľov a príbuzných v zahraničí. Na ostrove sa nepredávajú satelitné antény, tie majú len hotely pre cudzincov.

Počítačová sieť je napojená priamo na internet len v zvláštnych prípadoch vysokých vedeckých pracovníkov. Elektronická pošta je síce prístupná v inštitúciách a na vysokých školách, ale je smerovaná cez centrum v Havane, ktoré je často poruchové a povráva sa, že je aj náhodne kontrolované.

Kubánci žili koncom 90-tych rokov každým rokom lepšie a lepšie, a to v porovnaní vždy s rokom predchádzajúcim a najmä so stavom zo začiatku spomínaného desaťročia. Pomaly sa medzi nimi vytvárali a následne zväčšovali majetkové rozdiely. V skutočnosti sa už teraz nedelia podľa marxistickej filozofie na triedy robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie, skôr sa stáva čoraz markantnejšou ich diferenciácia podľa ich finančnej stránky resp. možnosti prístupu k tvrdej mene.

A tak medzi Kubáncami možno identifikovať:

• Skupinu, ktorá ešte stále využíva výhody plynúce zo svojho straníckeho postu.
• Skupinu, ktorá pracuje v sektore s cudzou menou.
• Skupinu, ktorá pracuje v cestovnom ruchu.
• Skupinu, ktorá sa zaobera ilegálnymi činnosťami.
• Skupinu jineterov a jineter.
• Skupinu ľudí, ktorí majú príbuzných v zahraničí.
• Drobných podnikateľov.
• Nezávislých roľníkov.
• Družstevníkov.

Rodiny majú spravidla aspoň jedného svojho člena v niektorej z týchto skupín, a ten finančne zaisťuje celú rodinu. No sú aj rodiny, kde nikoho z horeuvedených skupín nemajú, lebo pozostávajú iba zo štátnych zamestnancov, intelektuálov, žien v domácnosti, nezamestnaných alebo dôchodcov. Tieto rodiny sú najchudobnejšie, pretože z priemerného platu 200 - 400 pesos (cca 10 - 20 dolárov), je nesmierne tažké vyžiť.

Je stále veľmi veľa tovaru, ktorý možno kúpiť iba za doláre. Tie najzákladnejšie možno dostať v rámci lístkového systému, ktorý na Kube stále pretrváva. Jednotlivé druhy tovaru na lístky sú teda za symbolické ceny a takisto je dotované nájomné, telefónna sieť a elektrina.

Knižôčku so svojimi lístkami na základné potreby má každý a dávajú mu právo na niekoľko základných vecí (ryža, fazuľa, mydlo atď.), avšak prakticky v menšom množstve než je jeho potreba. Kvôli tomu takmer každý Kubánec vo svojom voľnom čase musí vymýšľať alternatívne metódy ako prežiť (cez známych, blší trh, pestovaním plodín pre vlastnú potrebu, výmenný obchod, kontaktovaním cudzincov), čím sa mu redukuje čas na duchovné a umelecké aktivity. Takto musia prežívať aj ľudia považovaní za intelektuálov, pretože aj títo bez výnimky zarábajú veľmi málo. A pritom obzvlášť títo ľudia sú kreatívni a práve medzi nimi nachádzame protagonistov kubánskej literatúry, jej tvorcov i príjemcov.

Táto kapitola nám implikuje rozdelenie súčasnej kubánskej literatúry na literatúru (?) nikdy nenapísanú alebo/a nikdy nevydanú a literatúru napísanú, pričom podľa miesta jej pôvodu môžeme vydeliť literatúru napísanú a vydanú na Kube a kubánsku emigrantskú literatúru.